V roku 2002 utiekol uškatec Gaston z ZOO v Prahe. Umožnila mu to mimoriadna povodeň. Chudáka odchytili po 300 odplávaných km v Labe až v Drážďanoch, ale na následky vysilenia a kontaminácie vody aj tak uhynul.
Česká recesistická povaha sa samozrejme nezaprie a onénu hrdinovi každoročne venujú spomienku formou diaľkoplaveckého preteku z Ústí nad Labem do Dečína. Samozrejme, že sa tých viac než 25 km nebeží, ale pláva v Labe. A ani to nie je 25 km ale 26,4 km.
Príprava na akciu
Po upozornení na existenciu tejto akcie sa vo februári prihlasujem a pridávam sa tak k Zdeňke a Monike z TNT.
Prihlásila sa aj Miška, ale na miesto štartu nedorazila. Vyšla radšej na Gerlach.
So Zdeňkou a Evkou z TBM sme mali ešte tohto roku naplánovanú štafetu "celé Lipno" v júni, ale kvôli covid hystérii, ktorá vypukla dakedy v marci z nej nakoniec zišlo. Každý na tieto akcie trénoval ako vedel. Mne sa vyšplhal počet dní každodenného plávania v rade v deň konania 13. ročníka Gastona na 139. (Ciferný súčet úplnou náhodou 1+3+9=13).
V júli počas týždňovej dovolenky, ako slamený vdovec som so Zdeňkou naplánoval preplávanie Liptovskej Mary na dĺžku. Monike nevyhovoval utorok, tak sme na sobotu predtým zaradili ešte preplávanie našej bažiny z Varína k priehradnému múru a nanuková Katka z Turca sa bez váhania pridala aj sem. Takže dve priehrady cca po 7 km za nami.
O preplávaní Mary som spáchal samostatný report.
Vo štvrtok som sa ešte vybral na akože prieskumnú plavbu na Oravskú priehradu a keďže všetko išlo ideálne, ako treba, malé vlny dobré počasie, nakoniec som ju prieskumne aj preplával z Námestova k priehradnému múru s exkurziou po Slanickom ostrove. Bol to celkom výdatný dovolenkový týždeň plávajúceho slameného vdovca.
Už som aj pozabudol, že v rámci akcie "Plavanie pre radosť" sme si zaplávali aj na Zlatých Pieskoch, kde si každý naložil koľko koliečok chcel a stihol za cca 5 hodín. (Ja 11 km).
Odskočili sme si aj na plávanie pri splne ale bez mesiaca do Viedne, kde som si zasúťažil na 2km v Dunajskom ramene. Gaston sa blížil, druhá vlna Covidu je už vraj tu, ale akcia bude a tak riešime dopravu s Monikou Regiojetom, lebo máme radi sushi asi preto, že aj 🐧 aj tuleň sa rybami živia, hoci tuleň nepohrdne ani tučniakom, hups.
Na ceste
Zamorenou Prahou jenom projíždíme, vyzerá to, že tam je aj tak Covid považovaný za Colombovu ženu a tak sa aj správajú, ale od pondelka vraj už budú mať znovu náhubky a vraj zase nie. Naša cieľová destinácia je stan niekde pod diaľničným mostom v Kempe Dečín. Dopotení po ceste ešte prerazíme cez trávu a žihlavu chodníček k Labe a ani nevieme, že z nej vystúpime po 1 km v práve budovanom cieli Gastonovho memoriálu. Tento nácvik cieľovej rovinky sa mi celkom oplatil, lebo na druhý deň som vďaka tomu obehol dvoch Morsow z Katowíc s ktorými som bojoval striedavo neúspešne na trati, ktorá je vraj furt stejná už 13 let a nikam se neoplatí odbočovat, ani si ju nejak skracovať, ale pre nás je to veľká neznáma. 
V autobuse do Ústí sa ešte dozvieme prečo máme čísla na oboch rukách. "Protože v Labi kromě žraloků a piraní žijou i krokodýli, tak kdyby vám jednu ruku odhryzl…." Ešte zaujímavý pokyn, čo robiť keď by prišla metoorológmi avizovaná búrka, "sme sa rozhodli že ju budeme ignorovať".
Pred nástupom do busu.
Plávame
Nabalený vak ma pri krauli fest brzdí. Pri prsiach ho takmer necítim. Hydrovak s vodou ho navyše obracia naopak, no celé zle. K jeho energetickému obsahu som sa počas plavby vôbec neprepracoval, neriskujem tak, ešte aj zatopenie obsahu vodou, nenarážam na plytčinu, kde by som to riskol.
Po úvodnom daždi sa trochu vyčasí, riadna leja príde zase cca 8 km pred cieľom.Červené bóje po pravej ruke, zelené po ľavej a tak stále dookola. Kde bóje nie sú, kukám kade idú plaváky predo mnou, ale dosť málo využívam zvýšenú rýchlosť vody na vonkajších oblúkoch a tak nikoho nepredbieham, občas niekto naopak dá mňa a potom sa na chvíľu spučím a nechcem sa mu akože dať. Poliaci idú bez plavákov, tak sa predbiehajú ťažko. Každý druhý prejazd člnov využívam a niečo podľa pokynov zožeriem (pol banánu a pol fit tyčinky ktorú žujem a prehĺtam s vodou z Labe, jelikož nestavím, mám spoždení).
Stále vidím toho Poliaka pred sebou ale nič sviňa nežere a ani nepije, howado. Ani celkom peknú Poľku s ktorou sme spolu dlho zápasili a pritom plávala dáke rýchle ouško mrcha. (Neskôr som zistil že to bola češka). Dva krát som vypil čosi z ionťáka z lode a skúsil niečo vycucať aj z vaku priviazaného k mojej svinskej bójke. Vždy som pri tom stratil čas, tak keď na mňa zase z lode kričia jestli neco nepotřebuji, tak kričím že nič. Po polke by sa zišlo dať si niečo z magnézka, čo mám, ale vo vaku, ale kua nestavíme, tak kŕče v lýtkach len naťahujem a ignorujem až do cieľa. Pelotón je fest rozťahaný, tých za sebou skôr len tuším, ako vidím a predo mnou sa pláca Poliak a ešte jeden, ale to som už písal.
Tuším, že tie paneláky by už mohol byť Dečín a aj krajina okolo sa mení z vulkanitov na pieskovce. Tých "pred Dečínov" bolo nakoniec celkom dosť hádam aj celých 5 km. Konečne most pod ktorým stanujeme. Poliaci uż sú na plytčine tak ich s prehľadom dávam a komentáror v cieli hovorí do mikrofónu, že by to mohol byť čas pod štyri hodiny, ale to netuším, že to platí pre závodníka predo mnou, tak makám, ako by mi mal niekto niečo za to dať, keď to bude pod tie štyri hodiny.
Dostali sme diplom s časom, nálepku na auto, (auto si musím ešte dokúpiť) a fľašku pivka limitovanej Gaston edice z pivovaru Falkenštejn (Sokolí kameň) namiesto objednaného trička velikosti XL (neboť hysterie kolem ty Colombovi ženy). Na brehu chytro do seba vlejem to magnézko z vaku, zapijem trochou leistung stoffu z hydrovaku a šup do toho Gaston čapáka. Jedlo až potom, v podobe super cestovinového kuracieho šalátu, ale to už prichádzajú postupne aj dievčatá. Ktoré majú presne opačný postup. Najprv jedlo potom pivo.
Monika vylieva vodu z vaku dokonca aj z jeho komory, kde má byť vzduch a pri tom šomre, (no dobre, vlastne trochu skôr nadáva). Zdeňka tá je úplne v pohode. Tak sa tam dáko v daždi dočkáme vyhlásenia výsledkov trochu sa pofotíme a šup do tábora na raut a popíjame k tomu pivo ktoré akurát "nepēní jak stará kráva". Takže spravidla je to devítka Svižnej Emil a polotmavá 12-ka. Jedenástka s menom Kapitán akurát pení a dievčatá za pípou sa s tím nechtějí srát. Ešte citát pri naberaní jedla na raute. "Šelmy chleba nejedí" tak si zo slušnosti s Monikou rozdelíme krajec chleba na polku a tiež konštatujem, že ty řízečky predsa majú strúhanku tak načo nám je chleba a ešte som trochu plný z tých cestovín.
Záver
Super akcia, určite to je treba skúsiť a my nabudúce budeme žrať a piť len z každej lode a pôjdeme do toho s ľahkým vakom bez úložného priestoru 😉
Ak sa k tomuto textu dostanú aj organizátori, tak za mňa veľké ďakujem a rád prídem o rok znovu.
