Osoby a obsadenie:
🐧 1: Michaela
🐧 2: Ivor
Správu podáva subjektívne 🐧 2
Nápad preplávať vodné dielo z Varína k 🐧 domčeku pri hrádzi mi vŕtal v hlave už dlhšie. Aj som ho verejne komunite 🐧 prezentoval, ale reakcia ostatných služobne starších tučniakov bola odmietavá. Že načo niekam cestovať, je tam špinavá voda, bahnité brehy a podobné, keď si chceme viac zaplávať, zaplávame si tu u nás pri našom domčeku, radšej by som sa vrátil na to isté miesto, ako dávať veci do vaku, načo je to vlastne dobré? atď….
Počas uhorkovej sezóny som niekoľkokrát preplával z Mojša na pláž, raz sa pridala aj Miška s Martou, vtedy to bolo niečo okolo dvoch km. Postupne som predlžoval a raz sa mi podarilo preplávať už kúsok spoza lávky 3,8 km.
Jožko prišiel s nápadom naplávať “štafetovo” vzdialenosť 34 km, teda “La Manche v Žiline”. Tam som si nahlásil, že odplávam minimálne 5 km, ale počasie a skúsenejšie starostlivé tučniaky mi dovolili odplávať 4 km. Stále mi chýbali 3 km do siedmich, čo som na googli nameral ako minimálnu vzdialenosť od sútoku Varínky po našu pláž, keby som vôbec nekľučkoval a plával rovno. Vďaka akcii La manche v ZA som objavil energetický nápoj Black Horse, ktorým sa nás pokúšal Jozef občerstvovať z “lode” počas akcie a celkom mi chuťovo zapasoval.
🐧 1 Michaela má prázdniny, behá si kade tade po Balkáne. Napriek snahe napasovať La Manche na jej ojedinelý výskyt v Žiline, sme sa s Petrom prepočítali, a tak oň prichádza. Jej rekord na otvorenej vode sú teda doteraz 2 km, ale to, že má naviac, všetci vieme.
La Manche sme plávali v nedeľu a v utorok na tréningu sa jej zmieňujem, že ma trochu škrie, že som sa počas akcie neposunul ďalej, a že teda pôjdem čoskoro skúsiť odplávať Varín-priehradný múr aj sám. Samozrejme, že sa chytila, a tak zase hľadáme prienik v jej výskyte doma a mojimi povinnosťami v práci a v rodine.
Rodičovskú záhradku polievame so ženou v stredu, ďalšiu službu prehadzujeme na sobotu a na štvrtok a piatok si beriem dovolenku. V piatok už Michaela nemôže, zostáva teda štvrtok. Štvrtok je aj tréning, preto štart načasujeme tak, aby sme ho stihli ;).
Z tých pár plavieb a presunov do Mojša už viem, čo si asi zbaliť, ale tiež viem, že treba riešiť aj pitný režim. Tak vo Freshi na Solinkách objavujem litrovku čierneho koňa, v skrini pri hľadaní remienka na upevnenie 8 dcl fľaše z decatlonu na plavák nachádzam aj poldecáčiky s rumom, tak dva pribaľujem, že keby sa zadarilo, nech je čím si pripiť, keďže rebarborové víno z DDR, nebolo ako dopraviť do domčeka. Našiel som aj dve fidorky, čo zostali z narodenín a ide sa. Uterák neberiem, ani trenky na prezlečenie, má byť teplo. Michaela navrhuje, že poďme bosí, ale keď si predstavím tú špinu na autobusovej stanici, navrhujem dať si aspoň návleky, ale nakoniec radšej berieme šľapky. Vo Varíne vystupujeme pri obecnom úrade a hor sa k vode. Cestou vidím čľapotajúce sa deti vo Varínke, tak asi moc studená nebude a pri tabuli koniec Varína, ktorá tam je ktovie načo komu, keďže ďalej sa aj tak autom nedá nikam dostať, stretávame polorómsku bezdomovkyňu, ktorú požiadame o dokumentačné foto. Zvládla to na jednotku a ani sa nepokúsila s mobilom utiecť.
Pri vode ešte odchytíme chlapcov na bicykli, ktorí sa chystajú ísť preč, ale to ešte nevedeli, že najprv nám musia urobiť fotky bez čiapok, potom aj s čiapkami a tak. Však dokumentácia musí predsa byť!
Zapíname STRAVU, vopchám mobil do vaku a ktovie prečo zakrúcam ho ledabolo a navyše naopak, ako mám inak vo zvyku.
Voda sa čerí, na úseku asi 50 m je jasné, že je plytká, tak sa nejako predierame po bruchách do hlbšej. A už sme v “oleji”, tu začína vzdutie priehrady a je koniec unášania, treba plávať. Voda je čerstvá, predsa len tie deti asi boli otužilé, tak hádam chytro prídeme do teplých vôd a nevytuhneme.
Nahodím nejaké tempo, spýtam sa Mišky, či je OK a vedľa seba plávame ta het. Občas pribrzdíme, prehodíme slovo, či je všetko v poriadku, vypustíme vodu ;). Trochu konštatujeme, že cítiť na nohách chlad, ale vodička je inak čistá, užívame si.
Blíži sa konštrukcia dopravníka s nekonečným gumovým pásom, na ktorom sa dopravuje vápenec do Vápenky vo Varíne. Po preplávaní popod, ho akurát zapínajú, takže sme unikli nebezpečenstvu spadnutia kamienka z pásu o chlp ;).
Zrazu vplávame do úplne horúcej vody, na vrchu plávajú konáre a iný odpad. Našťastie väčšinou prírodného rázu až na jednu dve petky. Kľučkujeme pomedzi konáre, voda alebo už kafilérka riadne páchne. Aj ma tam párkrát naplo. Chýba už len krokodíl. Našťastie, po cca dvesto metroch sme z toho vonku, ale smrad zostáva skoro až po lávku pri Mojši.
Dohadujeme sa, že spravíme prestávku pri pizzerke, však aj to bolo sľúbené. Akurát pri našom priplávaní vkladajú prvý skúter z auta do vody, bude ešte zábava….a doparoma, dáko mi oťažel vak. Už pochovávam v duchu mobil a hlavne záznam trasy 😀
Našťastie, mobil v mikroténovom sáčku prežil, ale veci a fidorky sú mokré a od tepla aj roztopené. Miška by si dala kávu, pozerám na hodinky. 14:55. Sme trochu pomalí. Ak chceme stihnúť tučniakov na tréningu, tak čas na kávu moc nie je. Ponúkam čierneho koňa, zmizne v nás až zaerdží, dostaneme do seba po fidorke, Miška ešte odbieha na wecko a makáme ďalej. Mobil už je v jej vaku, v mojom je mokro…
Ideme už ako v tranze, moc sa už nezstavujeme, snažíme sa ísť čo najpriamejšie, rybári nerybári….
Máme stuhnuté krky, ako stále plávame prsia, tak občas trochu premiešam s kraulom. Konečne sme za ostrovom a vidíme na pláž. Kde sú tie druhé schody? To už sme doma 😉
Stretávame Martu, vidíme Ivana a Jara. Voda je teplá, ale napriek tomu ideme v plytkej vode čo najbližšie k brehu a skúšame sa postaviť, dá sa to, nepadáme, zastavujeme navigáciu. 8,2 km za 4 hodiny, čistý čas o pol hodinu kratší. Gratulujeme si a ideme sa obriadiť k domčeku. V skutočnosti je to cca 7 km ale mobil v sáčku vo vaku s vodou nameral viac.
Mne treba osušiť nielen seba, ale aj veci a aj peniaze a lístok na bus sú mokré. Našťastie je horúco, tak to dlho netrvá, vypijeme teplý rum, ten bol ale hnusný a tešíme sa pivo a niečo do krku. Marta nás napája svojou vodou.
Zaparkujeme v River Parku, ja som tam ešte nebol, objednávame radler, Miška zháňa nejaký krém na vysušenú pokožku a pri pojedaní pizze zisťujeme, že bus 67 ide až o hodinu, tak sa rozhodujeme, že pôjdeme pešo. Prekvapivo za chvíľu rozchodíme stuhnuté unavené nohy a po prechádzke cez lesopark, parkujeme na jedného Braníka ešte aj v Zámočku.
Samozrejme, celou cestou sme plánovali, čo ďalej a kedy, ale zladiť termíny nie je vôbec jednoduché, tak reálne vidím iba akciu na rieke Morava. A či bude medzitým nejaké plávanie pri splne, prípadne pokus o 24 hodinovku, sa uvidí. Každopádne nás to posunulo zase ďalej a hlavne nás to neznechutilo. Či ešte raz niekedy skúsime preplávať cez tie kafilerske smrady, to nevieme, musel by fúkať východný vietor a ten fúka zriedka. Zatiaľ sme rozhodnutí nabudúce, keď nás chytí chtíč, naplávať viac, plávať do pizzerie a nazad ;), alebo to skúsime bypassnúť cez biokoridor? 😀 Ktovie, aká je tam hlboká voda.
Jazykovú úpravu, čiarky, hrúbky čiastočne zabezpečila 🐧 1.
Ešte raz veľká vďaka Miška, bola radosť s Tebou zase plávať 😉