Tak ako bolo vlani, bolo aj tohto roku. Vyšiel krok zase len jednému, namiesto prihlásených troch. Martu bolí rameno, Zuzka bez nej nejde, vymaľované zase som sám. U tuleňov situácia obdobná, tak ide len Zdeňka.
Vymyslel som si dopravu vlakom až do stanice Devínske Jazero, odkiaľ sa predieram aluviálnyni lúkami najkratšou trasou k rieke Morava. Cestou obdivujem priam mytologicjé tvary solitérnych vŕb bielych. Na lúkach kvitne plamienok celistvolistý, ktorý som doteraz nepoznal.
Nebudem predsa chodiť po cyklochodníku pešo, tučniak sa predsa lepšie hýbe vo vode, ako na súši. Vody je v Morave dosť, ale takej mútnejšej, občas v nej pláva aj hodný kus, priam poleno dreva. Tak sa k nemu pridávam a z vody vyliezam rovno na štarte pri príchode skupiny štartujúcich na dlhšiu 8 km trať. Okrem domácich a Zdeňky z TNT, pribudli aj dva Delfíny a 3 medvede (1 pohronský a dva trnafské) možno som niekoho k našincom ešte správne nepriradil, nech mi prepáči. Kolečkári nahadzujú neoprény. My ostatní ideme naostro ;). 19 stupňov je pre nás otužilcov stále termál, neoprénisti sa tvária po vstupe do vody uzimene aj v ich gumených oblekoch.
Pod Marchegským Mostom s Defínmi a Zdeňkou.
Prúd je oproti vlaňajšku dvojnásobný, ani nikde nič netrčí, 300 cm je 300 cm. Za trištvrte hodinky sa už hostíme a napájame na štarte kratšej trate a znovu sa počítame 18 z dlhšej a cez 20 na kratšiu trať, aby požiarnici mali čo odfajkávať v cieli pod Devínom, kam nás, tohto roku pustili.
Video z pod Marcheggského mosta, štartu 8 km trate.
Spoločná fotka pod mostom Slobody musí byť, ide sa do vody.
Paráda. Znovu akcia so srdcom. Napečené, ako na svadbu, aj starosta bol a všetko znovu bez štartovného! Krásna medaila a diplom ku tomu všetkému ako bonus.
Medaila do zbierky.
V cieli s Trnafčankami a Zdeňkou
Veľká vďaka Kolečko, rád znovu prídem o rok znovu. Hádam bude znovu dosť vody a všetci z dlhšej si dáme tú desiatku. Preto som si tú tristovku tri krát poznačil, aby sme vedeli porovnať podmienky a správne sa o rok rozhodli. A vraj Vlani, keď sme miestami narážali na plytčiny bolo 140 cm.
A kde boli tie komáre? Všade v tieni, ale našťastie nie toľko (mrte) ako mi bolo na moju otázku avizované a na druhú, čo na nich platí (nič) som skúsil v cieli Off. Ale asi viac zaberalo priame slnko na ktorom sa aj neoprénisti rozmrazovali.
V záverečnom príhovore sme sa dozvedeli, že podujatie bude memoriálom, spomienkou na jednu Kolečkárku, ktorá v Morave pred mesiacom zahynula.
A kde je to bahno? No tak takto: V cieli na schodoch bolo trochu bahienka, ale že bude aj za plavkami, hlavne tými ženskými, som si všimol už v cieli, aj sme sa o tom s dievčatami bavili, kde ho všade majú. To, že ho mám za plavkami aj ja som zistil až doma, keď so sa posadil na misu a suché odpadlo. A prečo z Hané? No bol som v Olomouci rok na vojne, tak viem že tade Morava preteká, tak preto. BTW vlani nebolo bahienko ale zelené sinice, riasy za plavkami. Čo bude za nimi o rok?.
Tak nezabudnúť, o dva týždne v sobotu plávame na Zlatých pieskoch a v nedeľu otvárame sezónu u nás doma.
Jeden komentár k “Mýtická Veľká Morava a bahno z Hané”